Sedím vo vlaku, hrá mi pokojná hudbu a celá sa oddávam len svojim myšlienkam. Pozerám ako svet za oknami uteká, ako sa menia siluety domov a ľudí. Aby som si niečo stihla pozrieť poriadne, musím zaostriť a aj tak to veľa krát nestihnem. A vtom len zavriem oči a pomyslím si, že cesta vlakom je ako život. Ide rýchlo a míňa rôzne miesta. Ľudia doňho len nastúpia, niekam sa odvezú a následne vystúpia. Aby sa vlak vrátil, musí sa otočiť. A tak je to aj s nami, no nie ? Aby sme sa niekam vrátili, musíme zastaviť a otočiť sa. Otočenie však môže znamenať aj to, že sa bojíme ísť ďalej. Nevieme čo nás čaká a veľa krát je pre nás ťažké zvyknúť si na niečo nové. Ale keď už sa rozhodneme, že ideme ďalej, vždy to stojí zato.
Otvorím oči a pousmejem sa. Zase raz som nechala svoje myšlienky vyplávať na povrch. Ako som sa už po niekoľký krát zamýšľala nad životom a nad tým čo má čaká, úplne som zabudla na prítomnosť. Kvôli svojim myšlienkam som si nevšimla ako na stanici sedí mamička s dieťaťom a jemne ho hladká po tváričke. Nevšimla som si ani to, ako zapadá slnko a celá obloha sa sfarbila na ružovo. Prišla som o toľko krásnych vecí a to len z jedného dôvodu. Zamyslela som sa nad budúcnosťou a prítomnosť mi jednoducho utiekla pomedzi prsty. Ale poviem vám jedno. Práve toto spontánne rozmýšľanie nad budúcnosťou, ma urobilo šťastnou...
