Dlho som rozmýšľala o čom by som napísala. Nakoniec som došla k záveru, že aj tak skončím pri tom istom. Písaní o veciach čo sa dejú okolo mňa. Ako každý vysokoškolák ani ja som sa nevyhla skúškovému obdobiu.
Strašiak menom organická chémia ma trápila nočnými morami niekoľko nocí a občas sa ku mne prikradla aj za bieleho dňa. No čo som mala robiť. Musela som sa učiť. Poriadne sa učiť. Aj by som povedala, že som sa ešte nikdy predtým takto neučila, no to by som klamala. A mňa predsa doma učiť neklamali. Keď už som si myslela, že mi hlava vybuchne a všetko okolo začalo strácať zmysel, konečne prišiel ten blažený pocit. Začala som tejto „exaktnej“ vede rozumieť. Španielska dedina sa zmenila na moju krásnu Bystricu a už som nepotrebovala mapu. Na skúšku som prišla s úsmevom na tvári. Síce to nedopadlo na 100% aj tak som bola na seba hrdá. Samozrejme iba troška, veď sa snažím byť skromná a za všetko byť vďačná. A bolo to tam. Prvá z piatich skúšok bola úspešne za mnou a mňa čakala ďalšia. Ani som po ňu nemusela chodiť ďaleko. Organická chémia si podala ruku s anorganickou. Chémia uhlíka sa zmenila na chémiu kovov, polokovov. Rada by som povedala, že ani táto chémia mi nerobila problém.Opak je však pravdou. Anorganika ma pekne klepla po prstoch. No čo už. Nie všetko ide tak ako si naivne plánujeme. Našťastie som mala pred sebou ďalšie skúšky a práve tie mi nedovolili zosypať sa. Musela som zaťať zuby a ísť ďalej.
Bola som rada, že po dvoch ťažkých skúškach prišlo niečo ľahšie a to správanie zvierat. Nikdy som si nepomyslela aké činnosti, miestami až bizardné, môžu zvieratá robiť. Zistila som, že sú veľakrát zmysluplnejšie ako tie, ktoré robíme my. Jednu vec si zapamätám asi do konca života. Kôň, ktorý vie počítať jednoducho neexistuje. Nech by to robil akokoľvek presvedčivo, takéto vlastnosti do vienka nedostal. To však nič nemení na tom, že pred týmito krásnymi zvieratami budem mať vždycky rešpekt.
Poznáte ten pocit, keď si myslíte že všetko ťažké je už dávno za vami. Myslím, že áno. Môžete trikrát hádať čo nasledovalo. Najťažšia skúška celého semestra. Zoológia. Keď som videla koľko toho je, srdce mi na chvíľku „zastalo“. Vedela som, že toto nebude nič iné len premáhanie začať sa to učiť viac-menej naspamäť. Spravila som si kávu, zobrala do rúk poznámky a začala čítať. Fantázia pracovala na plné obrátky, keď som sa snažila predstaviť živočíchov, ktorí mali len zopár nanometrov. Som si istá, že obrazy v mojej hlave boli jednoducho šialené. No zúfalé situácie si predsa vyžadujú zúfale riešenia. Ani si neviete predstaviť tu radosť, keď konečne prišli živočíchy, ktoré boli viditeľné voľným okom. Učenie ma stálo niekoľko dni premáhanie a sebazaprenia. No stálo to zato. Tretia spravená skúška bola na svete.
Ešte ma čakajú dve skúšky. Samozrejme by som sa práve teraz mala na ne učiť, ale všetko je lepšie ako učenie sa. No túto chvíľku napísanie tohto článku, určite neľutujem. Teraz sa však musím vrátiť do reality zvanej učenie. Do skorého písania.
