Každým dňom je všetko horšie a horšie. Raňajky, robota, večera a spať. Niektorí už ani nevedia čo je to obed a o tom či by náhodou nemali čas napríklad na knihu, o tom ani nehovorím. Naučili sme sa žiť na doraz a bez prestávky. Však načo by sme sa mali zastavovať. Všetci sa držia hesla: Čo si neurobím sám, to mať nebudem.
Častokrát zabúdame na základné a samozrejmé veci. Ďakujem, prosím a ďalšie slušné frázy akoby sa vytratili s nášho slovníka. Kedysi vychované deti si už nepamätajú aké je to byť úctivý k starším a namiesto toho, aby im podali pomocnú ruku, len na nich posmešne zazerajú. Bohužiaľ sa tieto návyky a zvyky dostali aj k tým najmenším. Tieto nevinné stvorenia sa trápia každým dňom viac a viac. Pýtame sa: Koho je to vina? No odpovede sa akosi nie a nie dočkať.
A ponaučenie? Nerada by som hádzala flintu do žita, ale ako tak pozerám okolo seba, ponaučenie nevidím žiadne. Nájde sa len malá hŕstka ľudí, ktorí sú ochotní vymeniť svoj život z hektického na trošku voľnejší. Aspoň na jeden deň. Ale kdovie. Možno sa to raz niekomu podarí a životy sa začnú meniť k lepšiemu...