Pred pár dňami som mala možnosť navštíviť svoju hudobnú Alma mater. Už len ten prvý pocit, ktorý ma čakal hneď po vstupne do budovy bol na nezaplatenie. Dokonca ma v mojej zuške prekvapili aj nové schody. Musela som sa nad týmto zistením pousmiať. Kráčala som po nich až na druhé poschodie a cestou ma sprevádzala hudba klavíra, cimbalu a všetkých nástrojov, ktorým deti dali kúsok svojho srdca. Ja som sa však ponáhľala k úplne iným dverám. Zhlboka som sa nadýchla a jemne stlačila kľučku. Keď sa dvere otvorili, čakalo ma to najkrajšie. Hudba zo sláčikového orchestra sa niesla v malej miestnosti a vytvorila tam kúsok raja. Toto mi tak veľmi chýbalo. Súhra nástrojov, pri ktorej sa striedajú husle s violoncellom a ten správny podmas tomu dáva basa. Vrúcne som objala dirigenta a posadila sa na stoličku. Dokonca sa mi do rúk dostalo aj cello. Začala som hrať a snažila som sa spomenúť kedy som ho držala naposledy. Zahanbila som sa, že to bolo už skoro pred rokom. Dirigentov hlas ma prebral zo snívania. Koncert sa mal začať o niekoľko minút a orchester sa predsa musel presunúť do sály. Cello som podala učiteľovi a na chvíľku ma to zamrzelo. Keď už nemôžem hrať, aspoň si tú nádheru pôjdem pozrieť. No nie?
Sála už bola plná ľudí a ja som bola rada, že som si ešte našla dobré miesto. Pred divákov sa postavil učiteľ-klavirista a srdečne všetkých prítomných privítal. Povedal pár úvodných slov a už sa na pódiu začali striedať menši aj väčší umelci. Husle boli ako živé a do okolia sa predierala melódia, ktorá nejedného zahriala pri srdci. Samozrejme sa objavila aj tréma. Nejednému sa noty premenili na machule a na chvíľku sa im všetko vymklo spod kontroly. Stačil jeden hlboký nádych, povzbudivý úsmev od učiteľa a všetko bola zase také ako malo byť. Blížil sa koniec tejto nádhery. Ja som však vedela, že na koniec príde to najlepšie. Pomaly sa začali stavať stojany a stoličky. Malé pódium sa premenilo na hudobné more. Keď spustili melódiu piráti z Karibiku srdce mi poskočilo a ja som si zaspomínala na Ameriku. Tam sme to hrali aj my. Síce sme si na pomoc zavolali aj bicie a pár dychových nástrojov, ani tento malý sláčikový orchester sa však nedal zahanbiť. Hudbu vystriedal potlesk a úsmev na tvárach hostí. Bolo vidno, že si pri tomto koncerte zresetovali myšlienky a aspoň na chvíľku zabudli na všetky povinnosti.
Obliekla som si kabát, rozlúčila som s kamarátmi a vykročila do večernej krajiny. A verte mi tá krajina už nebola taká ulietaná ako predtým. Práve pre tento nádherný pocit mám tak rada vážnu hudbu. Už sa neviem dočkať kedy si to budem môcť zopakovať. A mám pre vás jednu radu. Skúste sa aspoň raz započúvať do tejto hudby. Možno tam nájdete niečo čo ste už veľmi dlho hľadali...napríklad pokoj.