Je všade okolo nás

Autor: Rebecca Daniela Pavlendova | 23.1.2015 o 12:48 | (upravené 20.10.2015 o 9:23) Karma článku: 2,98 | Prečítané:  480x

Som si stopercentne istá, že väčšina mladých ľudí sa neviem stotožniť s klasickou hudbou. Príde im nudná a nedá sa na ňu tancovať. Presne takéto sú reakcie detí alebo teenegerov, ktorí sa s klasickou hudbou bežne nestretávajú. Ja

    Pred pár dňami som mala možnosť navštíviť svoju hudobnú Alma mater. Už len ten prvý pocit, ktorý ma čakal hneď po vstupne do budovy bol na nezaplatenie. Dokonca ma v mojej zuške prekvapili aj nové schody. Musela som sa nad týmto zistením pousmiať. Kráčala som po nich až na druhé poschodie a cestou ma sprevádzala hudba klavíra, cimbalu a všetkých nástrojov, ktorým deti dali kúsok svojho srdca. Ja som sa však ponáhľala k úplne iným dverám. Zhlboka som sa nadýchla a jemne stlačila kľučku. Keď sa dvere otvorili, čakalo ma to najkrajšie. Hudba zo sláčikového orchestra sa niesla v malej miestnosti a vytvorila tam kúsok raja. Toto mi tak veľmi chýbalo. Súhra nástrojov, pri ktorej sa striedajú husle s violoncellom a ten správny podmas tomu dáva basa. Vrúcne som objala dirigenta a posadila sa na stoličku. Dokonca sa mi do rúk dostalo aj cello. Začala som hrať a snažila som sa spomenúť kedy som ho držala naposledy. Zahanbila som sa, že to bolo už skoro pred rokom. Dirigentov hlas ma prebral zo snívania. Koncert sa mal začať o niekoľko minút a orchester sa predsa musel presunúť do sály. Cello som podala učiteľovi a na chvíľku ma to zamrzelo. Keď už nemôžem hrať, aspoň si tú nádheru pôjdem pozrieť. No nie? 

   Sála už bola plná ľudí a ja som bola rada, že som si ešte našla dobré miesto. Pred divákov sa postavil učiteľ-klavirista a srdečne všetkých prítomných privítal. Povedal pár úvodných slov a už sa na pódiu začali striedať menši aj väčší umelci. Husle boli ako živé a do okolia sa predierala melódia, ktorá nejedného zahriala pri srdci. Samozrejme sa objavila aj tréma. Nejednému sa noty premenili na machule a na chvíľku sa im všetko vymklo spod kontroly. Stačil jeden hlboký nádych, povzbudivý úsmev od učiteľa a všetko bola zase také ako malo byť. Blížil sa koniec tejto nádhery. Ja som však vedela, že na koniec príde to najlepšie. Pomaly sa začali stavať stojany a stoličky. Malé pódium sa premenilo na hudobné more. Keď spustili melódiu piráti z Karibiku srdce mi poskočilo a ja som si zaspomínala na Ameriku. Tam sme to hrali aj my. Síce sme si na pomoc zavolali aj bicie a pár dychových nástrojov, ani tento malý sláčikový orchester sa však nedal zahanbiť. Hudbu vystriedal potlesk a úsmev na tvárach hostí. Bolo vidno, že si pri tomto koncerte zresetovali myšlienky a aspoň na chvíľku zabudli na všetky povinnosti. 

   Obliekla som si kabát, rozlúčila som s kamarátmi a vykročila do večernej krajiny. A verte mi tá krajina už nebola taká ulietaná ako predtým. Práve pre tento nádherný pocit mám tak rada vážnu hudbu. Už sa neviem dočkať kedy si to budem môcť zopakovať. A mám pre vás jednu radu. Skúste sa aspoň raz započúvať do tejto hudby. Možno tam nájdete niečo čo ste už veľmi dlho hľadali...napríklad pokoj. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?