Ani som sa nenazdala a triedna profesorka mi na moje slávnostné šaty zapínala zelenú stužku. Vraj prvý krôčik do dospelosti. Vtedy sme sa na tom všetci do jedného zabávali a užívali sme si pocit slobody. Veď sme teraz pánmi sveta a všetci nám ležia pri nohách.
Po našej nádhernej stužkovej, ktorá sa určite navždy zachová, ako nám stále spieva Elán, sme si postupom času začali všetci do jedného uvedomovať, že naše nádherné bezproblémové časy sa skončili. Prišla tvrdá skúška. A vlastne veď všetci hovoria maturita- formalita však? Neviem však prečo je to tak.
Pamätám si na to ráno keď som celá rozklepaná išla na písomky a vôbec som netušila čo sa bude diať. Pred očami sa mi zahmlievalo, občas ma oblial studený pot. No v tom momente keď som zbadala môjho modrookého fešáka, všetok stres opadol. Neviem ako to robí, ale má na mňa veľmi pozitívny vplyv. Dali sme si ešte pusu pre šťastie a každý sme sa vybrali do svojej triedy. Nádych-výdych a môžeme ísť na vec. Minúty pomaly ubiehali a v triede bolo cítiť poriadne napätie a pocit beznádeje. Všetci sme si uvedomovali, že toto je naša veľká chvíľa. Tá chvíľa na ktorú sme čakali celé štyri roky. Predsa ju nemôžeme len tak zahodiť a na všetko sa vykašľať. Niekto raz povedal: „ Maturita je ako plot. Buď ho preleziete samy alebo vás prehodia.“ Po písomkách však toto nebolo až také jasné.
Prvá časť maturity bola za nami a prekvapivo ani to nebolelo. Vesmír mal asi dobrý deň a všetkých nás nechal prejsť. Alebo sme boli takí šikovní a múdri? Povedala by som, že by sme to mali nechať na ten vesmír. Veď si predsa nechceme rozhnevať vyššie sily, no nie?
„Ďalší,“ s úsmevom zahlásila profesorka. Opätky neisto vošli do miestnosti a ja som vedela, že tento raz musím zažiariť. Po príprave, ktorá trvala celú večnosť som si sadla za zelený stolík na s kľudom Angličana začali moje ústa pomaly hovoriť všetky slová, ktoré ma v tej chvíli napadli a samozrejme sa hodili k téme. Keď som doodpovedala s úsmevom som vyšla von. Po dlhej dobe som so seba mala dobrý pocit. Sadla som si na stoličku a zavrela oči. Keď som ich otvorila v ruke som už mala maturitné vysvedčenia a naposledy som ako malá životom ešte neodskúšaná študentka vyšla von. Vtedy som ešte nevedela, že dobré časy sa skončili.
Prijímačky? Však to je maličkosť. Túto naivnú myšlienku mi test zrovnal so zemou. Veľmi rýchlo som pochopila ako veľmi som sa mýlila. Keď už bolo po všetkom začali prichádzať listy. Nie však také ako boli listy z Rokfortu. Tieto listy neboli pozitívne. Spomínate si ako som na začiatku spomínala ako je náš život nevyspytateľný? Až po otvorení pár obálok som to pochopila. Na rade bola posledná. S maličkou dušičkou som ju otvorila a po celom tele sa mi rozlialo teplo. Šťastie sa opäť rozhodlo, že sa pri mne zastaví. A zatiaľ sa teda drží.